Príbeh na lietanie~ ^^

17. května 2012 v 14:00 | Sáčik |  "príbehy"
Sooo... Idem sem dať príbeh, čo som musela napísať na lietanie. Preto je taký od veci, samú od seba by ma také niečo vôbec nenapadlo. A dala mi za to výbornú. A nenávidím ju. >.< A je tam 1111 slov. Takže to ani nečítajte. To ja len tak, akože uááu, že som vydala článok, chápete. ^^

V celej pracovni bolo dusno. Pach potu stekajúci po čele jedinej osoby, ktorá sa v nej nachádzala, aj keď bola celkom priestranná, bol celkom výrazne cítiť, spolu aj so závanom sovieho peria, tušu či pergamenu. Nebol čas na otvorenie okna, pretože čiernovlasá osoba, s pár náznakmi šedín bola zaneprázdnená únavným vypisovaním. Okrem toho musela aj tuho rozmýšľať, pretože bola priam viditeľná para nad jej hlavou. Ani červeň nevylučovala, že by bolo všetko v absolútnom poriadku a tak, ako má byť. Žena by mohla mať okolo päťdesiat rokov. Okuliare, ktoré nemala na očiach, ale na hlave si očividne zabudla nasadiť, pretože na každé slovo, čo napíše pár sekúnd žmúri, dokým začne písať ďalej. Nevyzerá byť nejako nadpriemerne vysoká, mohla by mať takých 170 centimetrov. Preto jej spoza vysokého, masívneho tmavého stola vykúkal akurát tak krk a hlava. Usadená bola pohodlne v mäkkom nižšom kresle s poťahom z tmavej kože. Hlasito odfukuje a raz za čas jej priletí cez otvorené dvere nejaká tá sova, spustí jej zrolovaný pergamen na stôl a zase (občas aj so škrekotom) spokojne odletí.


Čo je na tejto situácii také zvláštne? Práve toľko práce! Postaršia žena asi nemá návyk robiť toľko vecí naraz, aj keď asi podobných - a to ani vtedy, keď pracuje na odbore proti odhaleniu kúziel. Tentoraz však rieši jedno a to isté. Problémy počas prelietavania nad muklovskými oblasťami, kedy buď prestalo ''fungovať" maskovacie kúzlo, niekto sa zrútil do kríkov príliš blízko pri nejakom muklovi, či vyštartoval z húštiny s takým hlasitým zahrmotaním, že sa pár týchto obyvateľov muselo obzrieť a spozorovať miznúcu šmuhu na metle. Všetko sú to samozrejme závažné problémy, aj keď to tak znieť na prvý raz nemusí.
Sovy sa otáčajú jedna radosť, akoby ich veľmi zabávalo zahlcovať túto nevinnú žienku desiatkami problémov, z ktorých jej nemálo krát dôjdu nervy, šmarí sa o operadlo stoličky, zakloní hlavu, aby videla ničím nezaujímavý strop a hlasito vzdychne - obyčajne ako pri každom úspešnom dopísaní a vyriešení problému. V tom si vždy uvedomí, koľko práce ju ešte čaká a pokračuje v monotónnom pohybe.

Pri jednom prípade, konkrétne pri osemnástej sove, sa zamračí ešte viac, ako keď bola celý deň. Vyzerá ako búrkový oblak, z ktorého čochvíľa môže spadnúť miliarda malých kvapiek a rozpútať peklo. Avšak tento výraz povolí, keď očami prejde až na úplný spodok dostaného pergamenu. Možno tam bolo niečo zaujímavé, iné, ako pri ostatných. Rozhodla sa, že pre tento deň by už neustáleho sedenia a písania stačilo a rozhodla sa tento prípad prešetriť vlastnoručne, nie len pomocou výstražnej sovy. Odsunula stoličku, horko-ťažko z nej vstala, čo sprevádzalo aj hlasité puknutie chrbtice a bolestné zapišťanie. Jej maličké krôčiky k dverám boli ako kroky myšky, ani ich poriadne nebolo počuť. S dlhým čiernym hábitom so zeleným golierom , elegantnými bledozelenými topánkami a vlasmi zopnutými do vysokého drdola, z ktorého aj tak vytŕča pár nezbedných vláskov sa vydá k otvoreným dverám, cez ktoré prejde. V budove je plno zamotaných chodieb a aj celkom rušno. Zíde poschodie a ocitne sa v opustenej miestnosti. Nebola vlastne až tak opustená, boli v nej dve stoličky a na jednej sa chúlilo klbko, ktoré by určite na prvý pohľad nikto nenazval človekom. Až keď zdvihlo hlavu, aby sa obzrelo, čo to k nemu prišlo bolo vidieť, že je to tmavšie dievčatko s typickými hnedými vlasmi, ktoré vytvárali malé vrtuľky. Vyzerala celkom vystrašená, možno jedenásťročná. Na druhú stoličku, ktorá sa nachádzala oproti tej ďalšej sa žena posadila. Táto stolička už nevyzerala tak pohodlne, ako v jej pracovni, ba práve naopak. Bolo badateľné v ženskom výraze, že sa jej to trikrát najviac nepáči, ale čo sa dalo robiť. Prehovorila ako prvá.
"Ahoj, ja som pani Greyová. Dostala som sovu, že si lietala na metle moc nízko nad muklovskou oblasťou a že jednému vyššiemu chlapcovi si až odviala čiapku, aký víchor si stvorila. Voláš sa Anne, však?" pohodila pokojným tónom bez známok vyčerpania, akoby sa práve zobudila z pekného sna.
Dievča sa poobzeralo po fádnych, bielych a čistých stenách a až potom prehovorilo. "Áno. Je mi to ľúto, nevedela som, že existujú aj takí vysokí ľudia! On bol naozaj vysoký. Nestačila som to podvihnúť. A ani neviem, prečo ma poslali sem a nemôže sa to vyriešiť ako vždy cez sovy! Radšej by som si odpykala nejaký trest, ako tu sedieť. Naháňa mi to tu strach." Prv znela Anne nervózne, ale keď začala rozprávať, pridala k tomu sebavedomejšiu gestikuláciu rúk.
"Ja viem, že sa ti to takto nepáči. Len keď máš otca tu, prečo ťa nepriviesť a nepovedať si to takto? Myslím, že sovy by boli o niečo stresujúcejšie. Takto dostaneš možno aj miernejší trest, keďže chlapec si potom myslel, že to bol záhadný vietor v tom najteplejšom z letných dní, kedy sa ani list na strome nepohol." Žena sa povzbudivo usmiala, stále rozpráva uvoľnene, bez náznakov strachu z toho, koľko práce ju ešte čaká na jej stole.
"Miernejší? To akože dostanem ešte niečo? Je vyčerpávajúce tu sedieť. Tak čo to bude, už ste sa rozhodli?" prekvapene zažmurká a spustí nohy na zem.
"Jasné, potrebujem mať rýchle zmýšľanie, premyslela som si to už na ceste dolu po schodoch." Žena urobí dramatickú pauzu, pri ktorej sa nenútene usmieva. "Budeš mi pomáhať v pracovni riešiť podobné prípady, ako bol ten tvoj. Odháňať sovy, čo by mi chceli zožrať brko, nosiť nové zásoby pergamenov, plniť nádobku tušom a možno mi aj sem tam upratať stôl. Sama sa v ňom nevyznám a pomocníčka ako tak sa mi zíde. Po dobu jedného týždňa. Nemusíš tu byť celý deň, ale aspoň tri hodiny určite. Začneme hneď, nech to máš čo najskôr z krku." Dokončí svoj príhovor a svižne sa postaví zo stoličky, zatiaľ čo gestom naznačí aj dievčine, aby sa postavila a šla s ňou.
"Takže zo mňa bude otrok, úžasné! Dnes? No.. Aspoň to budem mať skôr z krku." Povie s iróniou v hlase a na konci nasadí otrávený ksichtík, postaví sa a podíde k dverám skôr, ako to stihne sama pani Greyová.
"Šetri si tie sily na zdvíhanie ťažkých kníh a ukladanie ich do políc, slečna Anne." Zasmeje sa a vyjde z miestnosti, kde bolo obom naozaj chladno. Mohli to dotvárať tie biele steny, ktovie.
Vybehli všetky schody, prehodili pár milších a menej napätých slov ako v onej miestnosti, až dorazili na svoju konečnú, do pracovne London Greyovej, žene s nekonečnou trpezlivosťou, ako mnohí zvyknú hovoriť.
Po týždni tvrdo odrobenej práve sa Anne ani nechcelo odchádzať. Popravde ani pani London, ako si nechala hovoriť, sa nepáčilo, keď jej zverenkyni vyprchal trest. Prisľúbila však, že občas ešte príde pomôcť, či len nakuknúť. Po celej budove sa povrávalo, že Anne svojmu otcovi povedala, že chce niekedy pracovať práve takto - tak nakoniec riešenie stoviek prípadov nie je až taká otrava, ako by sa mohlo zdať!
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Kasumi Kasumi | Web | 17. května 2012 v 19:08 | Reagovat

Já bych tak pracovat nemohla :D Nesnáším úřady a takový věci... ^^'
Ale napsaný to máš moc hezky (jako všechno :D) :3 Strašně se mi líbí tvůj styl vyjadřování, je takový... nenucený :3

2 Sáčik ^^ Sáčik ^^ | Web | 17. května 2012 v 23:30 | Reagovat

[1]: Ja som tam Lon ako hlavnú postavu dať musela, no. >.< :D Inak ani mne by sa tam asi moc nepáčilo a potrebovala som tam nájsť nejakú dobrú stránku. :DD Ďákujém, aj tak píšeš lepšie. :3 :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama