Březen 2013

Poviedka na žurnalistiku - Kazisvet na ceste do Grécka

6. března 2013 v 0:44 | Sáčik |  "príbehy"
!!!UPOZORNENIE!!!
DANÁ POVIEDKA NEMÁ POINTU, NENAMÁHAJTE SI MOZGY A FAKT JU TAM NEHĽADAJTE.
Vďaka za pochopenie.

"Prestaň, lebo ťa zabijem!" prskla som na brata už po niekoľkýkrát, kedy znázorňoval rožkom pád lietadla a marmeláda mu pri tom padala na rukáv druhej ruky. V piatok totižto odlietam tým pekelným strojom na dovolenku, presnejšie až do Grécka. Nejdem však s mojou trápnou rodinou, ale s tými najlepšími ľuďmi na svete - kamarátkou a jej rodičmi. Raz som ich požiadala, aby si ma adoptovali. Nepovedali úplné nie, len sa tvárili rozpačito. Určite im volali od nás, že keď mi prikývnu, už sa ma nezbavia. A to nechcel nikto.
"Nevieš zniesť ten pocit, že sa zrútiš do mora? Mala by si si do príručnej batožiny radšej pribaliť aj nafukovacie rukávy a koleso, bude sa ti to hodiť." zaškriekal tým svojím nechutne škodoradostným hlasom. Keby som mala dlhšie ruky a vedela ich natiahnuť takmer cez celý stôl, dala by som mu jednu facku. Tak krásne by mu sadla! Chystala som sa po ňom aspoň hodiť plátok syra z môjho celozrnného chleba, ale mama sa na mňa prísne pozrela a mne došlo, že by sa jej nechcelo utierať maslo zo steny, tak som to vzdala. Schytá to inokedy. Na to, že je o štyri roky starší, by mal mať viac rozumu.
Jediný problém mojich rodičov je ten, že tam nejdeme nejakým "bezpečnejším" dopravným prostriedkom. To otec naozaj chce, aby sme tam leteli na metlách, alebo čo? Použili prenášadlo? On je totižto kúzelník a nezastáva sa žiadnych muklovských výrobkov - neverí im. Ale Maggie nevie o čárymáryfukovaní ani ň, takže to nepripadá do úvahy. Hold sa bude musieť uspokojiť s pásmi a... Tým nafukovacím kolesom. Ten hlúpák mi naozaj nahnal strach! Asi ešte väčší, ako mojej matke. Mali by ho poslať niekam na severný pól k Santa Clausovi, aby sa už nikdy v živote nevrátil sem. Poobede by sme sa mali s Maggs stretnúť, tak aspoň bratovi nenápadne buchnem do ruky, ktorou si podopiera strapatú hlavu. Vidieť jeho nos v cereáliách mi vylepší náladu a mám to šťastie, že som k mame chrbtom. Aj keď, ten pohľad ma pálil aj zozadu.
"Tak čo, už si pobalená?" bez pozdravu som na ňu vybafla hneď spoza rohu.
"Panebože! Zbláznila si sa? Myslela som, že si nejaký sériový vrah." Ona sa ani neobťažovala odpovedať, len na mňa vypučila oči a jej ústa sa sformovali do tvaru veľkého písmena O, doprevádzané zrýchleným dýchaním.
"Prepáč, dnes som zle vstala a poznačilo sa to na mne. Tak?" hodila som na ňu menší úškrn. Veď je celkom zábavné pozorovať jej zdesenie.
"Vieš, vyskytol sa určitý problém. Musíme s nami zobrať aj moju malú sesternicu, pretože sme nejako pozabudli, že u nás mala byť na prázdniny a nechceme z nej urobiť bezdomovca. Rodičom som zakázala, aby teba vyškrtli a tvoje miesto nahradili ňou, tak prikúpili ešte jednu letenku. Bude s nami však na izbe a neustále sa jej niekto bude musieť venovať. Ani by som ti to nepovedala, kebyže neviem o tom, ako veľmi miluješ deti." ani ma nenechala na to zareagovať počas jej dlhého monológu, pretože by som ju inak nenechala pokračovať. Nadychovala som sa už pri slovách "malá sesternica" a postupne naberala tmavý odtieň červenej. Jej posledné slová zneli ironicky. Na môj vkus však málo, pretože môj postoj k deťom... No, nie je najlepší.
"Nemôžeš mi to urobiť! Deti sú malí banditi, ktorí otravujú, kričia, kopú a slintajú!"
"To isté robí aj tvoj brat, len ešte vo väčšom. Ja letím, vlastne by som tu ani nemala byť. Mama pečie nejaký koláč na cestu. Ako keby nevedela o tom, že v lietadle občerstvenie dostaneme. Vidíme sa na letisku!" Otočila sa na podpätku, prešla pár krokov a prudko zabočila doľava. To je skratka, na ktorú sme prišli spoločne. Ani som nemala šancu jej ponadávať! Čo sa dalo robiť.
Pred odletom mi hlavou blúdilo veľa myšlienok, ktoré so sebou takmer vôbec nesúviseli a spájali sa do jednej. Proste chaos. Keby som ich mala nakresliť, bola by z toho čmáranica. Myslím, že sa to v umení nazýva abstraktná kresba, ale nie som si celkom istá. Na letisko (to je to miesto, kde štartujú a pristávajú lietadlá) ma odviezla len mama. Normálne, autom. Nechceli sme predsa vzbudzovať pozornosť, že nie.
Nadišla tá chvíľa, ktorej sa moje unavené podvedomie bálo. Uvidela som to diablovo dieťa! Na prvý pohľad úplne nevinné, s dvoma blonďavými vrkočmi zviazanými modrými mašľami, v šatách rovnakej farby. Možno mi to nikto neuverí, ale presne takto som si ju predstavovala. Všetko zlo sa podľa mojich výpočtov totižto skrýva pod takouto priam anjelskou schránkou.
"Ahoj, teta. Kto si?" zaťahala mi za spodný lem košele. Tak ono sa to vie aj teleportovať! Celú ma striaslo. Chce ma spacifikovať. Pred zrakom ostatných! Nemala som slov, tak som sa na ňu len mračila a potiahla za košeľu, nech mi ju pustí, to ale nezabralo. Skôr než som jej uťala karatistickým pohybom malú ručičku, prišla Maggie a odsunula ju odo mňa. Vďaka Bohu!
"Toto je tvoja nová kamarátka, s ktorou sa budeme hrať. Je len trochu vyľakaná, vieš, nikdy lietadlom neletela." trpezlivo začala vysvetľovať banditovi.
"Lietadló!" radostne zapišťala, vycerila svoje mliečne zuby na všetkých okolo a aby toho nebolo málo, tleskla. Nadskočila som. Iste vyzerám ako nejaký poľakaný ratlík. Ale čo ma po tom? Celú dovolenku budem musieť mať oči na stopkách a myslieť na to, že ak sa to rozhodne zaútočiť, v sebaobrane to náhodne príde o život. A všetko bude krásne. Môj zlomyseľný pohľad do nikam musím napraviť inteligentnou reakciou, ktorá zmení tému. Tak teda...
"Môžem si do lietadla obliecť plávacie koleso?"


Kníratý Major Monogram s unibrow. Pretože som ró.